utorok, 15. mája 2012

Mlieko

     Dnes som si spomenul na svoju mamu. Hahá, prečo? Pre mlieko..., čítajte...

     Som už starý mrzutý chlap, dokonca dedo, nesprávne sa tomu hovorí: "Muž v najlepších rokoch", ale to len zo súcitu. Taktiež tuční ľudia nie sú vlastne tuční, ale "silní", čo je zase len skrášľujúci názov.
     Ale k veci.

     Moja mama má už svoj krásny, či menej krásny život za sebou, opustila tento svet, ale v mojom srdci zostala dodnes. Nie všetko čo robila sa mi zdalo správne, nebola vždy spravodlivá, nebola vždy najlepšia, nie vždy som s ňou súhlasil, občas som sa s ňou pohádal, ale vždy som ju miloval, a milujem ju stále. Však je to moja mama.

    Čítali sme predvčerom s manželkou v nejakej pps prezentácii o tom, z čoho a ako dnes niektoré firmy vyrábajú jogurt, koľko ktorá firma do neho dáva "E-čiek" a iných náhrad a podobne. Beriem tieto "zaručené" e-mailové prezentácie s rezervou, i keď niektoré sú aj pravdivé, ale čo sa týka jogurtu, spomenuli sme si na starý zabudnutý jogurtovač, ktorý ležal odložený kdesi v kredenci. Kedysi sme jogurt vyrábali z dôvodu ceny, teraz nás napadol iný dôvod, urobiť si svoj jogurt, zo surovín, ktoré poznáme, a hlavne bez chemických prísad.

      Máme v Snine na parkovisku mliekomat. Iste to poznáte, je bankomat na mlieko. Mlieko tam dodáva priamo prvovýrobca, vraj priamo nadojené a schladené. Cena je normálna, 55 centov. Mliekomat pracuje už dlhšie, ľudia tam chodia "dojiť", ale nás to ešte nenapadlo, takže: "Vyskúšame".

     "Keď pôjdeš zajtra z roboty, zober fľašu, a kúp liter toho mlieka.", dostal som inštrukcie od vedúcej hospodárskej jednotky, "Urobím jogurt."

     Pri "cecku" som stretol Magdu, kamarátku, ktorá mi dala perfektnú inštruktáž, že ako mám mlieko naberať, kedy, koľko, ako mám dať fľašu, aby sa mi nespenilo,koľko mám hodiť centov, aby ma mliekomat neopinkal, a podobne. Naozaj. Jej školenie bolo vyčerpávajúce a presné, Magda ďakujem Ti, nabral som bez problémov 2 litre a poďme domov.
     Manželka zohriala mlieko, nechala vychladnúť, primiešala biely jogurt - naočkovala kultúru, dala všetko do jogurtovača a zbytok mlieka dala do sklenenej fľaše a do chladničky.
     Na druhý deň sme ešte jogurt nehodnotili, dali sme ho do chalničky, uvidíme zajtra.

     Ale napil som sa toho schladeného prevareného mlieka - a okamžite som uvidel svoju mamu. Tá chuť - presne ako pred štyridsiatimi rokmi. Neuveriteľné. Okamžite sa mi vynorili všetky spomienky spred štyridsiatich rokov.

     Kupovali sme vtedy mlieko v sklenených fľašiach so širokým hrdlom, ešte predtým, ako sa predávalo v plastových sáčkoch. Mal som vtedy dvanásť - štrnásť rokov, neviem presne. Mama naliala do hliníkového hrnca s dvojitým dnom vodu do medzipriestoru hrnca, otvor zavrela píšťalkou, dala na sporák a zapla. Do hrnca naliala mlieko, myslím, že tam vošli dva litre. Voda v hrnci začala vrieť, cez píšťalku vychádzala para a strašne to pískalo. Ak by mŕtvy spal, isto by ho to zobudilo. Mlieko nedosiahlo bod varu, nepripálilo sa, ale bolo dostatočne zohriate, aby sa pasterizovalo. Mama ho odstavila, nechala vychladnúť, a šup s ním do chladničky. Na hladine sa spravila žltá kožka, ako ľad na hladine jazera. Ja som tú kožku miloval.Stále som otvoril chladničku, namočil prst do hrnca, vybral kožku a zjedol.
     Mama na mňa kričala:
"Zober si lyžičku!
Nemoč tam tie špinavé pazúry!
Kto to bude piť za tebou?!"
Zbytočne. Stále som to robil, bol som nepoučiteľný.

     A to studené, prevarené mlieko dnes, čo prevarila moja manželka Marienka, malo presne takú chuť, ako to maminé spred štyridsiatich rokov.

     Je neuveriteľné, ako chuť, vôňa, pesnička dokáže človeku vrátiť spomienky o štyridsať rokov naspäť. A mne chuť mlieka vrátila moju mamu na niekoľko minút do môjho života. Bol to zvláštny pocit. Trochu smútku, trochu radosti, ale veľa detailov.
     Odrazu som znovu uvidel kuchyňu, sporák, mamu, otca, svoju staršiu sestru Táňu, pohľad z okna nášho bytu. Zase som bol nedorastený puberťák, čo pije dva litre mlieka denne. (Dnes by som sa z toho asi postral, ale vtedy mi chutilo aj mlieko aj pivo, a obidve som mal rád.)


     Ahoj, mami, ľúbim Ťa, a prevar mi tam hore mlieko, prídem si nabrať kožku zo studeného so špinavými prstami. A nekrič na mňa. To som ja, Tvoj Janko, Tvoj neposlušný syn.

štvrtok, 1. marca 2012

Slnko

     Ráno je veľký rozdiel či vstávame do sychravého počasia, hmly, tmy, alebo do slnkom zaliatej krajiny. Toto väčšina z Vás dôverne pozná.
     To prvé v nás, senzibilných ľuďoch, vyvoláva smútok, melanchóliu a nechuť k ničomu. A nepomáha nič. Švédi nedostatok slnka údajne kompenzujú pitím, aj ja som skúšal - s negatívnym výsledkom. Dokonca je to potom ešte horšie. Trošku pomáha cvičiť, turistika, činky, bicykel a iné veselé fyzické aktivity; ale Slnko je Slnko.
     Keď sa Oskarove lúče oprú do tváre, cítiť teplo, silné svetlo, oči musíš zatvoriť. Žmúriť nepomáha, je to silné, príjemné. Na duši, a po celom tele, sa odrazu rozleje radosť. Je to taká bezdôvodná radosť, odrazu je človek šťastný, ani nevie prečo, dokonca sa teší aj do roboty. Tak toto je Slnko, Slnko - moje šťastie, moja studňa šťastia.
     No a Slnko sa cez obed ani nedá sfotiť. Uý ste to skúšali? Tak ako sa nedá do neho priamo pozerať, tak sa nedá ani priamo sfotiť. Len neskúsený fotograf namieri fotoaparát priamo na Slnko (boli ste to aj Vy?), otvorí objektív a zaostruje. Buď mu vypáli čip v aparáte, alebo z fotografie nebude nič, len biely preexponovaný fľak. V režime "AUTO" sa nastaví doba expozície na minimum, clona objektívu sa zatvorí na minimum, citlivosť ISO sa tiež nastaví na najniššie číslo, ale väčšinou to aj tak nestačí, také je to Slnko silné. Pomôže iba silný šedý filter, čiže sviečkou začadené sklo, spomínate si ako nám doporučujú pozorovať zatmenie Slnka.
     Povedzme že sme sa dostali cez tieto technické problémy a Slnko sme sfotili. Čo ale umelecká a obsahová stránka tejto snímky? "Slabota". Biely kruh s nádychom do žlta, červena, okolie do modra a viac nič. Ešte keď sú trochu mraky, tak sa dá kadečo povyrábať, ale keď nie sú?
Najlepšie sa Slnko fotí tak, že vlastne nefotíme Slnko, ale predmety osvetlené Slnkom: lesy, budovy, vodu, polia, kvety, všetko čo je slnkom osvetlené a vytvára tieň, odrazy...
     A je nad Slnko jasné že západ a východ Slnka. Vtedy lúče prechádzajú cez hrubú vrstvu Zemskej atmosféry, lámu sa, vytvárajú pôsobivé krvavočervené efekty, nevypaľujú snímač vo fotoaparáte ani snímač v našom oku. Prekrásne osvetľujú mraky, vrcholky hôr, stromy, budovy, a aj fotograf začiatočník dokáže narobiť prekrásne zábery. Pretože táto scenéria je sama o sebe prekrásna a nie je tam čo pokaziť. Tieto fotografie potom odborníci hodnotia ako "gýčové". Ich problém, mne sa páčia. Taktiež sa vedú polemiky, či je krajší západ, alebo východ Slnka. Z fyzikálneho hľadiska je to asi približne rovnaké, len západ Slnka vidí každý a východ len málokto, kto by vstával o tretej ráno..., haha.

     Na tejto snímke Slnko vôbec nie je sfotené, a predsa hrá hlavnú úlohu, je schované za domom, ale je ho vidieť, je ho cítiť. Je tam nepriamo, JE TAM. Presvetľuje oblohu, farbí ju do modra. Dokonca aj ten dym z energetického komína vyzerá pekne. Bez Slnka by tento snímok bol šedý, nevýrazný - bol by smutný, melancholický. Na fotografii ostatné neosvetlené predmety sú veľmi tmavé, podexponované. Ľudské oko sa prispôsobí celkovému množstvu svetla na fotografii, a potom vytvorený kontrast  vypovedá o sile svetla.

     Tu to Slnko dokonca môžeme lokalizovať. Áno, je tam, za tým domom, presne prstom môžme ukázať jeho polohu. Vieme že je veľké, teplé, silno svieti. Vieme kam pôjde, kde bude na obed, podvečer, vieme približne kedy zapadne.

     V okne ho aj trošku vidno, odrazené. Sila čo? Dívaš sa na monitor, ten biely fľak je úplne slabučký, je to len svetlo z monitora, ale podvedome prižmuruješ - pozor, aby Ti nevypálilo oči,...!!! Akoby si sa díval do ozajstného slnka.
   - ~ -
     Pekný slnečný deň Vám prajem. :-)