piatok, 26. apríla 2013

Pažravá mušľa Ema (rozprávka)

Mojej prvej vnučke Emke, jej mamke Martinke
Mojim deťom Janíkovi, Dankovi, Dianke
Mojej milovanej manželke Marienke
Mojej najlepšej sestre Táničke

Snina, marec 2013

Ema

Jedného krásneho rána sa vybrala mušľa Ema na vandrovku. 



Mala veľké brucho, tenké, smiešne nohy, a na hlave oči na stopkách. 
Z obrovských úst jej trčal červený jazyk. Keď chodila, musela si
dávať pozor, aby si do neho nezahryzla, alebo aby si ho nepristúpila.
Ema bola trošku namyslená, trošku lajdáčka, ale hlavne - bola pažravá.
Stále chcela niečo jesť. Ani nie tak z hladu, hladná nebola, ale mlsná,
maškrtná – pažravá bola.

Bicykel Peter

Ako tak vandrovala, stretla bicykel Peter.


“Kam ideš, ty hlúpe cykločudo?”pýtala sa nezdvorilo Ema.
“Ále, len tak, preháňam sa tu vo vetre. Cŕn, cŕn, cŕn!”
odpovedal Peter a trikrát zacengal na svojom krásnom chrómovanom zvončeku.
“A ja nie som žiadne cykločudo, predstav si, som bicykel Peter. Cŕn, cŕn, cŕn!”
dodal.
“A mám ten najkrajší cengáčik, chrómovaný. Cŕn, cŕn, cŕn!”
hovoril Peter pyšne, a tváril sa nesmierne dôležito.
“Psha!” fŕkla Ema.Priskočila k Petrovi bleskurýchlo, otvorila ústa
a zožrala Petra na jeden hlt.
Ešte chvíľu jej to v bruchu cengalo, ale po chvíli prestalo.



Ryba Lea

Ema pomaly zišla z cesty ku rybníku. Ešte by niečo zobla, ten bicykel, 
to bolo len také kostrovité predjedlo, plnené vzduchom.
Oproti kráčala šupinatá ryba Lea. Bola celá mokrá, slizká,
musela práve  vyliezť z vody, ale to už u rýb býva zvykom.


Usmievala sa, bezstarostne trepotala chvostom a šírila optimizmus.
Špliechala chvostom, obťažovala fŕkajúcou vodou okoloidúcich,
ale zjavne si z toho nerobila problém. Však čo? Však o nič nejde.
Navôkol sa šíril jej rybací šarm. Ema jej vraví povýšenecky:
“A ty, mokré zjavenie, kam sa trepeš tak bezstarostne?”
Eme už sliny tiekli z úst, bolo jasné, čo bude. Lea otvorila ústa
a povedala kam ide. Nebolo ju však vôbec počuť, lebo mala plné
ústa vody a nevydala ani hlások. Však si skúste nabrať do úst vodu
a niečo povedať.
“Však hovor, ty mokrá krepa!” kričala nazlostene Ema.
Ryba Lea opäť otvorila ústa, ale nič, zese nevyšiel ani hlások.
To už Emu poriadne nazlostilo, triaslo jej gamby od zlosti,
otvorila ústa a Leu zhltla na jeden hlt. 


Ešte jej to v bruchu trochu špliechalo, žblnkalo, ale prestalo.

Auto Mini

Ema sa vrátila na cestu, celá znechutená z tej konverzácie. 
Z diaľky prifrčalo červené auto Mini s čiernymi kolesami.


“Kam kráčaš, ty sprosté auto?” pýtala sa  Ema drzým dialektom.
“Ja nekráčam, ja jazdím, vieš? To by si mala vedieť,
ak si spoločensky rozhľadená a dostatočne vzdelaná.”
“A mám výfuk a klaksón. Tú, tú, tú!” hlasno zatrúbilo
červené auto mini, a z výfuku vypustilo kúdoľ svetlého
dymu, ako keď zvolia pápeža.
“A som najrýchlejšie auto na svete, vieš?” hrdo prehlásilo. 
Bola to blbosť, lebo najrýchlejšie auto na svete isto nie je Mini,
ale Mini sa chcelo predviesť, ukázať sa. 
Už, už chcelo odfrčať, ale Ema bola rýchlejšia.
Priskočila k Mini a zhtla ho na jeden hlt.


Ešte v nej trochu trúbilo a dymilo, ale po chvíli prestalo.

Mravec Fero



V bezpečnej vzdialenosti sa nenápadne pohyboval mravec Fero.
Fero bol starý skúsený lesný mravec, mal už čosi preskákané.
Pozeral čo Ema vystrája, neveriacky krútil hlavou, a vraví jej:
“Ej, Ema, Ema, nebudeš ty spať, nebudeš.”
Ema, nazlostená, skočila za Ferom, ale ústa jej cvakli naprázdno.



Nepočítala s tým, že Fero má šesť nôh, a že videl Emu,
ako všetko dookola konzumuje.
“Cha-chá, ty pažravá, ale ti cvakli zuby naprázdno, čo?”
chechtal sa jej Fero rovno medzi oči.
“Kašlem ti ja na hlavu, aj tak si suchý, malý a jedovatý,
na tebe by som si aj tak nepochutnala.” utešovala Ema samu seba.
Potrebovala predsa ospravedlniť svoj čiastkový neúspech v love.
Ako tak sa ukľudnila, aj keď pena z úst jej celkom nezmizla,
ale s poloplným bachorom sa trepala ďalej.

Žltá ponorka

Bolo už neskoro popoludní a slnko pekelne svietilo, 
Eme rovno na kečku. Ako tak Ema  kráča,
odrazu sa pred ňou vynorila Žltá ponorka.


“Čo mi už načisto šibe? Mám snáď halucinácie?
To asi z toho slnka.” nahlas uvažuje Ema.

“We all live in our
Yellow Submarine
Yellow Submarine
Yellow Submarine”                        

ozýva sa spev široko ďaleko.
To naozaj, to nie je predstava.
“Ahoj Žltá ponorka, prečo si vlastne žltá?”
s neskrývaným údivom sa vypytuje Ema,
z toho prekvapenia aj zabudla byť drzá.
“Sevas. Žltá som preto, lebo ma vymysleli Beatles.” odpovedá.
To je ale hlúpa odpoveď, myslí si Ema a zjavne ju to zaskočilo.
Teraz fakt nevie, čo múdre má povedať. Tak sa radšej opýta:
Čo to máš za rúru na hlave?”
“To nie je rúra, Ema, ty si rúra, to je periskop.”
“Periskop? A načo ti je?”
“Jáááj Ema, ty hlupaňa, aby som ťa videla spod vody.
Ja budem pod vodou, vystrčím periskop, a uvidím ťa, chápeš?”
Ema zjavne nechápala. Nevadilo jej že Žltá ponorka je žltá a veľká. 
Otvorila svoje nenásytné gamby ako len najviac mohla,
a zhtla ponorku na jeden glg.


Trošku v nej zaspievalo, zabublalo, ale prestalo. 
Len ten periskop ju nejako tlačil do pravého boka.

Lietadlo Aero


Schyľovalo sa k večeru. Slnko síce ešte trochu svietilo,
ale už tak mozog nevypaľovalo. Ema sa zase začala nudiť.
Robiť sa jej nič nechcelo, však načo. Čo je sprostá dačo robiť?
Lepšie je len tak sa poflakovať, sem – tam, dačo schlamstnúť,
trochu si povegetiť, a aj pivko by bodlo.    
Pozerá hore, do neba, či náhodou nebude pršať.
To by jej fakt skazilo už aj tak skazený deň. 
A čo tam? Lietadlo. Ozajstné veľké lietadlo.





“Liééétáááádlóóó, poď dole, pokecáme!” kričí naňho Ema.
Lietadlo malo na krídlach dva veľké silné motory,
letelo veľmi vysoko, ale povedalo si:
“Dobre, zletím trochu nižšie, však oddýchnem.”
Zdravstvujte máľčiki!” hovorí nezrozumiteľne.
Bolo to ruské lietadlo a zdravstvujte máľčiki znamená <Nazdar chlapci>
“Kak deló?” pokračuje aero.
To zase znamená: <Ako ide robota?>
Ema to už nevydržala:
“Čo to tu trepeš, ty hotentot?!”
Ema nerozumela ani mäkké “F”. Neovládala svetový jazyk ruštinu,
a bolo jej z toho úplne nanič.
Povyskočila si a scvakla do seba aj lietadlo Aero.


To už bolo na ňu dosť silné kafé, ale naša Ema to zvládla. 
Ešte keď ho prehĺtala, dačo po rusky trepalo, hučalo, ale po chvíli prestalo.

Svätojánska muška Klára

Bola už tma, Ema bola ospalá. Hladná síce nebola,
však mala dnes bohaté menü, ale tenké nohy sa jej podlamovali.
Trochu ju štval mravec Fero, podlomil jej ego, ale bude sa
s tým musieť nejako vysporiadať.



Oči na stopkách jej už tiež nestáli. Stopky viseli smerom 
dole popri tvári a Ema už ani pozerať na svet poriadne nevládala.
Jazyk sa jej ťahal po zemi, a lepili sa na neho všelijaké smeti.
Bolo jej z toho na vracanie. A ešte musela dávať pozor, aby si na neho nestúpila.
Ľahla si teda pod kríčok, že si trochu odpočinie,
brali ju totiž mrákoty. Chcela zavrieť oči na stopkách,
ale svätojánska muška Klára jej svietila s LED baterkou rovno do ksichtu.
Keby mala ešte nejakú energiu, zhtla by ju,
ale kašlala jej na hlavu a ľahostajne ju nechala svietiť.


Ema všetko vráti

Ema zavrela oči. Svätojánska muška ju oslepovala aj cez zavreté viečka. 
Mravec Fero sa chechtal kúsok vedľa, a Ema vedela, že ho nechytí, ani neodoženie.
Bude ju hrýzť ako svedomie. Už ju aj mzrelo, že bola taká pažravá, bezcitná a hlúpa.
Ale čo to? V bruchu začal cirkus. Bicykel Peter začal cengať, škrípať pedálmi.
Ryba Lea trepala mokrým chvostom, špliechala a šírila
bezbrehý optimizmus – otrava, proste otrava.
Auto Mini dymilo svetlým dymom, trúbilo na klaksón,
a chválilo sa, že je nejrýchlejšie na svete.
Žltá ponorka spievala otrepanú pesničku
“We all live in our yellow submarine, yoellow submarine, yellow submarine…”,
pichala ju periskopom do pravého boku a vypúšťala vzduchové bubliny.
“Bóže, to je cirkus, to je cirkus.” bedákala Ema.
A ešte to porazené ruské lietadlo. Hučalo svojimi dvoma silnými motormi a vravelo:
“Uvažajemyje putešestvenniki, prizemľájem.” To znamená:
<Vážení cestujúci, pristávame.>
A klára blikala LED lampou do ksichtu.
“Buď sa niečo stane, alebo puknem. Asi ma klepne pepka,” skuvíňa Ema.
“Uff, och jóóój, jáááj, ja som hlúpa sviňa pažravá, jóóój…” nariekala.
Vtom ju naplo, stiahlo jej žalúdok, otvorila svoje nenásytné ústa,
a všetko čo cez deň pažravo pohltala, vyvrátila na zem.



Bicykel Peter, Rybu Leu, Auto Mini, Žltú ponorku, Lietadlo Aero.
Odrazu sa jej uľavilo.
“Dobre Ema, tak je to správne,” pochválil ju mravec Fero.
Svätojánska muška Klára zablikala, ale nie do ksichtu, len tak. 
“Ema, dobre si nás povozila, oddýchli sme si.” vraveli “interní pasažieri”,
čo sa vozili Eme v bruchu.
“Ideme spať.”

Ema má krásny sen

Všetci si poľahali vedľa seba a postupne pozaspávali. 
Zaspala aj Ema. Mala prekrásny sen. Snívalo sa jej, že sa slušne správa.
Každému pekne pozdraví, milo sa prihovorí a slušne sa opýta, že ako sa máš.
Učila sa v škole po rusky, aby rozumela lietadlu a ešte sa učila aj matematiku a fyziku,
aby vedela ako rýchlo ide auto Mini. No a za dobré správanie bola na hostine.
Už nikoho nezjedla, jedla len to čo nosily na stôl, a bolo na tanieroch.
Júj to Ti bola ale hostina.
Ako predjedlo sa podávala šunka s vajíčkom a majonézou – fantastické.
Potom nasledovala slepačia polievka s domácimi rezancami.
Polievka bola horúca, tak akurát, perfektne ochutená, trošku vegety,
máličko sójovej omáčky. Mňam, mňam.


Hneď za tým, samozrejme po pár minútach, nasledoval
vyprážaný bravčový rezeň v trojobale so zemiakovým šalátom.
Rezne boli práve upečené,dorúžovučka, na čerstvom oleji.
A karé nebolo z mrazničky, ale čerstvo zarezané - labúš.
Káva, viedeňská so šľahačkou, všelijaké zákusky, punčový, krémeš, 
opitý izidor, marlenka, veterníky, tiramisu, torty – paráda,
krása – zákusky od výmyslu sveta. Ráj na zemi.
Ešte aj sacherova torta a punčové rezy.
Neskôr, keď všetci trošku prehladli, sa podávala krkovička
s kyslou kapustou a mäkučkým knedlíkom, duseným na pare, poliaty maslom.
Mňamky, mňam.A jelení guláš. Júj to bola bašta. Isto to bol mladý jeleň, lebo
mäsko bolo mäkučké, vynikajúce.
A keď už Ema nevedela že čo by sa jej ešte malo prisniť,
tak si prisnila ešte jednu višňu v čokoláde,
a tá sa jej rozplývala na jazyku,
a Ema si ju pomaly – pomaličky vychutnávala,
aby jej v ústach vydržala čo najdlhšie.

Dobrú noc deti.




Doslov
Záverom by som chcel poďakovať svojej manželke Marienke,
ktorá mi túto rozprávku spripomienkovala a bola mi
podnetnou  inšpiráciou počas jej tvorby.


Poznámka
Rozprávku som vytlačil, zošil, vyrobil obal. Marienka mi na jeden originál, ktorý je pre moju vnučku, ušila prekrásny obal, a mušľu Emu vyšila ešte krajšie ako originálna predloha. :-) Viď zopár ilustračných fotografií: