pondelok, 6. júla 2015

Prechádzka lesom

Dnes som sa rozhodol, že idem do lesa na hríby. Viem že teraz nerastú, ale čo keď? Je začiatok júla, teplota stúpa k tridsiadke - nebude to sranda. Nuž...


Nástup do lesa nebol jednoduchý, prudké stúpanie, tráva po prsia, prerastaná koprivou, bodliakmi, ovády, muchy, pot stekajúci po čele, po chrbte, len sa dostať do lesa. Keďže som starší človek, nie celkom zdravý, bolo to namáhavé.


Dnu v lese sa trošku schladilo, ale po hríboch ani stopy. Už som sa po zemi ani moc nedíval, bolo to zbytočné, len som si dal za cieľ vyjsť na hrebeň, a po hrebeni sa dostať k „Lietadlu". Je to odpočívadlo na sedle Marmon, kde za vojny pristálo lietadlo s ruským pilotom k partizánom. Je tam pomník pilotovi lietadla, ohnisko, altánok - príjemné miesto na oddych.


Ako tak kráčam ťažkopádne a fučiac, odrazu sa mi ide akosi ľahko. Nohy idú samé, dýcha sa mi perfektne, hmyz neštípe. Jáj, je tu postrek proti hmyzu s levandulovou vôňou. Vzduch je do modra, zvýšený obsah kyslíku. Na zemi je mäkkučký koberec zo zeleného machu, popretkávaný pestrofarebnými drobnými kvietkami, až mi je ľúto po nich stúpať. Príjemný chládok. A na miestach, kde bola v korunách stromov diera, a pálilo slnko, na stromoch viseli veľkorozmerné nehlučné ventilátory, ktoré zabezpečovali príjemné ochladzovanie. Tak nejako má vyzerať turistický chodník. Prišiel som k prudkému stúpanu - eskalátor, ako na letisku, či v obchoďáku, to sa mi snáď len zdá. Postavil som sa na pohyblivé schody a vytiahlo ma až hore na hrebeň.


Hore farebné smerové tabule: Šípka vľavo - HRÍBY, šípka vpravo - maliny, čučoriedky, šípka rovno - BUFET, WELLNESS


Šiel som najprv vľavo, na hríby. Tam, kde boli hríby, bola ďalšia tabuľka so šípkou dole, kde písalo aký druh a počet bhríbov sa dole nachádza. Napríklad: Hríb smrekový - 2ks, a dole dva dubáky, vedľa: Kozák osikový - 2,5ks, a dole dve veľké a jeden malý červeňák. Zopár som ich do košíka pozbieral, a šiel do toho velnesa.


V drevenom bufete za pultom sa na mňa usmievala prsnatá dievčina s malinovým úsmevom:
„Pane, plzeň 12°?"
„Ups, nemám tu ani hotovosť ani kreditku... škoda..."
„Netreba, to je účet šéfa, pána Yogiho Beára, on turistov hostí zdarma v rámci regionálneho rozvoja turistického ruchu, eurá má stejne z Európskych fondov rozvoja."
„Zuppa, a nebol by Stein 10°, to mi viac chutí?"
"Máme, a ani nie je príliš studené, tak cca 14°C, aby ste neprechladli."
Bábika načapovala orosené, a potom som pýtal dajaký hot-dogh, alebo hamburger.
„Pane, tu podávame len Slovenské špeciality, napríklad knedlo, vepřo, zelo," žartovala,
„alebo halušky, vyprážaný bravčový rezeň a zemiakový šalát..."
Dal som si možnosť c) - rezeň.


Keď som už odfukoval za obedom, ponúkla mi wellness, v rámci akcie dva v jednom, že aj relaxačná masáž, pochopiteľne, platí pán Beár.
„Obsluhovať Vás budú lesné víly, len sa im nesmiete zadívať do očí."
Pozobliekal som svoje spotené rifle, tričko, trenky, ponožky a ponoril sa do teplej bublinkujúcej vody. Bublinky boli obohatené kyslíkom s jemnou prísadou eukalyptu. Voda bola teplúčka, ale nie horúca. Postupne prišli tri víly, prekrásne ženy. Neboli nahé, ale mali mierne priesvitné šaty. Dlhé tmavé vlasy, neboli chudé, neboli tučné, normálne pekné ženy. Len neviem akej farby mali oči...
Najprv sa rozprávali medzi sebou o medzinárodnej politike, o zdravovede, o rockovej, jazovej a populárnej hudbe. Mali prehľad o technológiách, vyznali sa v matematike, fyzike, ani som ich nestíhal sledovať, počul som len útržky ich rozhovoru. Poznali aj Roberta Planta, Claptona, Putina, Ampéra, Mendelejeva, Goetheho, Bacha, Newtona, Galvaniho. Proste neboli to žiadne priblblé kozy, ale vzdelané dámy.
Potom ma zobrali na masážny stôl a začali sa venovať mne.
Jedna mi masírovala chrbát a tie dve nohy.


„Pane, vy ste celkom príjemný muž..."
„Taký rozumný,... dobráčisko..."
„Všetci vás majú radi...“
„Ste spravodlivý, všetko viete, takmer všetko,... nikomu ste ešte neublížili..."
„V robote robíte správne rozhodnutia..."
„Na čo šáhnete, funguje...“
„Krásne hráte na gitare, pekne maľujete, píšete výborné básne, vás je škoda len tak na Zemi..."
K takýmto príjemným a pravdivým rečiam som si užíval jemné masírovanie tela (aj mozgu) a usrkával z Viedenskej kávy vedľa na stolíku. Bolo to sladko omamujúce a príjemné. Skoro som zaspal, ale žrala ma jedna myšlienka:
„Aké majú oči, aké majú oči?",  toto mi nedovolilo zaspať, hlodalo mi to myseľ a nemohol som sa ukľudniť.
Vhupol som naspäť do bublinkovej vody, a dievčence mi masírovali ruky a rozprávali samé pekné príbehy o mne.
„Pozriem sa len nakrátko", pomyslel som si, a jednej som sa nakukol do čiernych očí.
„Krásne čierne,.. hehe, jasné, všetky majú čierne oči...!"




Ale čosi sa v tom momente zmenilo, dačo cinklo, svetlo trochu bliklo, voda začala byť teplejšia. Už nehriala, pálila, štípala. Namiesto bubliniek z kyslíkom začal pomaličky stále viac a viac smrdieť sírovodík - vajcovka. Voda žltla, bola to stále koncentrovanejšia kyselina chlórovodíková, štípala. Celý som oťažel, zmeravel, údy mi stuhli. Víly poškaredli, vychudli, zostarli, priesvitné pestrofarebné šaty sa im začali meniť na čierne sutane, jak nosil Battmann. Hlasy už nemali príjemné tlmené, ale škrekľavé a začali mi vytýkať aký som egoista a blbec.
„A tie básničky - také puberťácke drísty..."
„A aký je namyslený, pán neomylný... hehe"
„A jak ubližuje..., krutý je, despota!"
„Najradšej by ho za živa zahrabali, somára..."
„Tie mazanice,... že obrazy, chachá, a gitarové disharmonické škreky, fúj, to je hanba, hanba, hnus..."
Masáž sa zmenila na bolestivé štípance, a to mi asi aj zachránilo život. Premohol som svoju malátnosť, stuhnutosť, bolesť a vyskočil som z bazéna, obliekol svoje prepotené háby, schmatol svoju lieskovú palicu a utekal dole, k svojej sestre do Matysovej.


Šiel som ale inou cestou akou som prišiel. Už som sa bál ísť vyvoňaným chodníčkom s eskalátormi a ventilátormi. Šiel som po ceste zo skál, hliny, nalámaného dreva. Príroda je tu krásna, ale nie pohodlná, musíš si to odmakať. Hmyz bol síce dotieravý, ale dalo to vydržať. Nohy ma boleli, svalstvo mi stuhlo a kĺby neboli premazané, tak som spomalil tempo. Hore, oproti mne, kráčal svižným tempom asi 25 ročný mladík s fotostojanom a ruksakom na pleciach. Pozdravili sme sa navzájom, a ja som ho vtipne upozornil nech spomalí, lebo dostane infarkt. Smial sa, že má dobrú kondičku. V očiach mu svietili dve iskričky radosti, bol plný túžby a optimizmu - radosť stretnúť takého človeka.


Domov som prišiel po troch hodinách, trochu unavený, smädný, hladný, bez jediného hríba, ale šťastný. Čakala ma moja manželka Marienka, sestra Tánička a švagor Koloman s perfektným obedom.

Bola to krásna prechádzka, keď tu prídem, pôjdem zas.