nedeľa 22. januára 2017

Zuzka

Ideme s Jozefom z biliárdu. Vypil som jedno pivo, desiatku, dobre mi pretrávilo, vyhladol som. Od vína ma páli žáha, a tvrdý alkohol tiež nepijem, pivo len tak od smädu. Tie časy, keď som sa vedel opiť sú už dávno preč.

Som na invalidnom dôchodku, k starobému mi chýbajú ešte štyri roky. Občas zájdem ešte k synovi do firmy, ale moc ma tam radi nevidia, že sa i pletiem do kšeftov, najradšej si to tam robia sami. Dakedy si rozbehnem nejaký malý projekt a robím si ho sám, aby som sa im nemiešal do ich názorov. Trochu si tak privyrobím, každé euro je dobré.

Jozef je už na starobnom. Názorovo nie sme si moc blízki, ale aspoň nemusím doma s manželkou celý deň preberať dookola to isté, chlap je chlap, s ním môžem preberať ktorá má krajšie kozy, a ktorá aký zadok.

Ideme domov na obed.
"Poznáš ten vtip, jak sa dôchodcovia bavia že kto koľkokrát do roka sexuje?", pýtam sa Joža. Dobre viem, že pozná, lebo ho opakujem stále dookola, aby som ho nasral...
"Poznám, pravdaže poznám..."
"...poviem ti aspoň koniec: Již zítra..."
Ja sa rehocem a Jozef znudene gúľa očami. Dnes vyhral biliard on, tak nezúri. Väčšinou vyhráva, je lepší...

Na lavičke pred blokom sedí ona - Zuzka, prekliata Zuzka.
Zuzka je sedemročné dievčatko s čiernymi očami, zlatými dlhými vláskami a prekrásnou tváričkou. Ale je prekliata, nešťastná. Jej prekliatie je jej inteligencia. Keby jej merali IQ, určite je členom Mensy. Kamarátov chúďa nemá, s rovesníkmi sa nemá o čom baviť, lebo mentálne je na úrovni pätnástich rokov, a pätnástky sa s ňou nebavia, lebo je maličká, zasraná. Ako sa to s ňou príroda pohrala, že jej nadelila takú hlavičku? Na diskusiu má iba nás, dedov...

Už kričí na nás z diaľky:
"Boli ste chlastať paprdovia, čo? Už ste vyhladli..., idete napchať črevo..."
"A ty čo tu, Zuzka, iškolába nem?", pýtam sa jej zdvorilo.
"Taká škola, aj tak už skončila."

V škole sa príšerne nudí. Potrebovala by byť o tri - štyri ročníky vyššie.
Nedáva pozor, vyrušuje, spí, a preto niektoré učivo neovláda, lebo ju to nudí. Baví sa tak, že dáva učiteľom zákerné otázky, často vystihujúce ich slabé stránky, a tým si ich všetkých znepriatelila.

Vraví nám:
"Dnes bol slovenčinár po opici, pery suché, oči vpadnuté, ruky sa mu triasli, tak som sa ho spýtala, že či postatné meno alkohol sa skloňuje podľa vzoru chlap, alebo stroj. Kukal na mňa jak debil, a potom mi povedal že som drzá. Asi to dakedy fakt preháňam."
"Nemala by si ich provokovať, lebo učiteľ má vždy pravdu a budú sa ti mstiť na známkach a na všetkom.", dohováral jej Jožo.
"Ja im serem."
"To furt chodíš do školy taká zmaľovaná?", sa jej pýtam.
"Ta čo si, po poslednej hodine som sa nalíčila."

Zuzka vyzerá jak detská kurva, ale vyššia trieda. Mejkap, výrazne nalíčená, pery červené, až prehnane, a na takom malom dievčatku to vyzeralo komicky. Oblečená je vždy čisto a vkusne, určite jej učiteľky závidia ako sa vie obliecť, chudobne, ale perfektne. Biela blúzka, čistá, vyžehlená, modrá skladaná suknička po kolená, biele punčošky a čierne vyčistené a naboxované plastové lakovky. Ako bábika. Na ruke plechový prstienok s modrým očkom, modré náušničky, retiazka z príveskom. Vo vlasoch modrá zamatová čelenka. Prekrásne dievčatko, ale v očiach, v čiernych hlbokých očiach smútok. Hlboký depresívny smútok, beznádej. Keď sa jej dívam do očí, chce sa mi kričať, chce sa mi plakať. Dospelá, múdra žena, uveznená v tele sedemročného dieťaťa.

Zuzka si uvedomuje všetky životné súvislosti. Má vynikajúce pozorovacie schopnosti a bystrý um. Uvedomuje si že je mladučká, a tak strašne by chcela byť veľká, lebo nikto ju neberie vážne, nikto okrem mňa. Chýbajú jej však vedomosti a skúsenosti. Dospelí ju uzemňujú silou, zahriaknutím a vulgarizmami, lebo často na ňu argumentačne nestačia. Ja sa s ňou bavím ako so seberovnou, i keď má navrch, rozumiem jej problému, a preto ma má rada.

Raz som jej kúpil kalkulačku, vedeckú s funkciami za 20 euro, tak ju nevzala, že ty na mňa prídavky neberieš. Musel som jej ju dať až na narodeniny.

"Zuzka", debatujem s ňou.
"No?"
"Prečo sa tak vulgárne maľuješ? Nevyzerá to dobre..."
"Provokujem, nech sa ľudia bavia. Nikto ma nechce pochopiť, tak si z nich aspoň robím srandu, čo mám robiť? Niekedy mám pocit, že sa zbláznim, ľudia dajak čudne premýšľajú, všetci sú dajakí čudní... A ty, čo plačeš? Senilito?"

Videla že sa mi zaleskli oči, lebo som si uvedomil aká je nešťastná. Keby bola menej inteligentná, normálna, hlúpučká ako dieťa, skákala by na švihadle s ostatnými dievčatami, smiala sa, hrala sa s bábikami, a tešila sa keď ju učiteľ pochváli ako pekne zarecitovala básničku. Namiesto toho sa trápi nad medziľudskými vzťahmi, analyzuje korupciu riaditeľa školy, alkoholizmus slovenčinára, chamtivosť matematikárky a lenivosť telocvikára. Nechápe prečo jej rovesníci nečítajú Remarqua, Verneho, nepočúvajú Mozarta, jazz, ale debilné detské pop-odrhovačky. Prečo ju dospelí neberú vážne a nechcú s ňou diskutovať o nekonečnosti priestoru, času, galaxiách, čienych dierach a existencii boha či hĺbke oceánov? Nechápe. Je zaškatuľkovaná do tela sedemročného okatého dievčatka čo by sa malo hrať na otecka a na mamičku, či kresliť kriedami na chodníku kvietky. Ale ju to nezaujíma, ona chce lietať, chce čítať, chce rozprávať, polemizovať, argumentovať.

Ja jej tiež nestačím. Sedávame spolu, ale mňa už tieto debaty prestávajú baviť, už som z toho unavený, zabúdam, rýchlo sa unavím, už sa mi nechce rozmýšľať a riešiť problémy sveta, Zuzka potrebuje mladý mozog na takéto debaty - a nenašla ho. Bojím sa o ňu, čo sa asi stane, a mám zlú predtuchu.

Otec ich nechal. Robil dakde v zahraničí v práčovni a po pol roku si našiel dajakú Poľku. Ani výživné neplatí. Mamka chodí do hotela, robí chyžnú, upratuje, a občas ešte zaskakuje v bare ako čašníčka, aby obidve dievčatá vyžili. Doma skoro nie je, keď príde v noci Zuzka už spí, a ráno, keď ide Zuzka do školy, ešte spí. Aspoň že majú dobrý vzťah, i keď pri výchove sú trenice, lebo Zuzka je tvrdý samorast a argumentačne ďaleko prevyšuje mamku. Neviem či si jej mamka uvedomuje, čo má vlastne Zuzka v hlave...

"Vieš, spomenul som si na kamaráta, minulý týždeň som mu bol na pohreb.", pokúšam sa o vysvetlenie lesklých očí.
"Teraz klameš, vždy keď klameš tak si šúchaš ucho."
Boha jej malej, jak to vie? To snáď nie je možné. Neodpovedal som nič.

Asi minútu sme sedeli všetci traja na lavičke bez slova. Jožo pozeral na vrabce ako sa bijú na rohlíku vedľa smetného koša, a ja som sa rozprával so Zuzkou očami. Ona mi čítala v hlave a ja som sa pokúšal čítať v jej. Ona prečítala asi všetko, lebo sa lišiacky usmievala, a ja skoro nič. Videl som len jej smútok zakrytý úsmevom. Prekliata Zuzka, prekliata svojou vysokou inteligenciou. Prečo jej to boh nadelil? Dal jej trápenie namiesto veselej hlúpej nevedomosti.

Obed bol vynikajúci. Manželka výborne varí, dnes bola krkovička, kapusta, domáci knedlík. Ani neviem o čom sme sa s manželkou rozprávali, nepamätám si, mal som plnú hlavu malej Zuzky, nemohol som prestať na ňu myslieť.

O pár dní, zase sme hrali biliárd, pili pivo a ohovárali vládu Slovenskej republiky aj so všetkými ministrami, keď mi Jožo vraví:
"Ráno tu bola sanitka."
"A čo?"
"Malá Zuzka si podrezala žily, ...už ju nezachránili."
Vypadlo mi tágo a nemohol som ani plakať, nešlo to. Večer som sa opil do nemoty, asi po tridsiatich rokoch.

Pohreb bol malý, prišlo len pár ľudí zo školy, asi len z povinnosti, pár susedov zo zvedavosti. Otec sa ani neunúval zo zahraničia, možno mu ani bývalá manželka nedala vedieť. Zopár vzdialených príbuzných z mamkinej strany a mamka pod sedatívami. Doktor ju tak nadrogoval, že asi ani nevedela kde je, a čo sa deje, len pozerala do zeme a nevnímala...

Ja som Zuzke kvety nekúpil, nemala ich rada. Chcel som jej darovať nejakú knihu, nech si ju tam hore prečíta, ale nakoniec som jej kúpil peknú bábiku, aj keď sa ňou asi hrať nebude, ale mala by... Položil som ju medzi vence a ticho odišiel.

Julka

Prišla na bicykli čo jej Peter kúpil. Mal trištvrťový rám, tyrkysovú farbu, chrómované blatníky a bol ľahúčky, išiel skoro sám. Petrovi ostal ten obrovský starý bicykel spred vojny, ani nevie z ktorej, s hrubými kolesami a veľkým plechovým chrómovaným predným reflektorom s dynamom na prednom kolese, ale šiel. Bol to pôvodne jej bicykel.

Julka má málo rokov. Je to drobné dievčatko, fyzicky dospelé, ale psychicky ašte také malé milé neskúsené žabča. Práve sa jej život začína. Je štíhlučká, zadok takmer nič, a prsia len také vznikajúce, vlasy rovné, gaštanové, pohrávajúce sa vo vetre.

Peter, starý šesťdesiatnik, ešte celkom zachovalý, platonicky do nej zaľúbený. Brucho mu už trochu visí, ale ešte nie moc, kĺby ho občas pobolievjú, dych mierne astmatický, ale keď vidí Julku, omladne dvadsať rokov. Chce ju vlastniť, chce sa o ňu starať, túži vídavať jej veselú tvár, jej nesmelé rozhodnutia, korigovať jej neskúsené názory, učiť ju životu, pomáhať jej prebíjať sa.

Julka ho tiež ľúbi, aspoň si to Peter myslí. Jej láska je ale taká platonická, možno jej pripadá ako dedko, ale trošku v ňom vidí aj muža, i keď už dávno za horizontom. Často  sa stretávajú, chodia na výlety, aj do spoločnosti, ukazujú sa ako pár, a možno sú aj na smiech medzi ľuďmi, ale im to nevadí. Fyzický kontakt medzi nimi je takmer nulový. O sexe nemôže byť ani reč, Peter už len slintá, akurát ju občas pohladí po tvári, a ona si mu občas sadne na kolená, objíme ho okolo krku a pobozká na líce. Je to pre neho blažený pocit.

Dnes obaja šli na jazero. Vedie tam široká cesta, asi kilometer dlhá, popri rieke. Rieka bola rozvodnená, strašne rozvodnená, voda sa rozlievala až na cestu, len stred cesty bol ešte prejazdný, nazaliaty. Stačilo o desať centimetrom vyššia hladina a nedalo by sa prejsť. Taký nebezpečný pohľad, a už sa aj stmievalo, čo dodávalo tomu celému desivý ráz, ako v hororovom filme..

Šli na tých bicykloch, Peter prvý, ona trochu za ním, Peter sa bál. Tá voda bola hrôzostrašná, bola nesmierne mohutná, pomaly tiekla a vírila sa. Spod hlbín sa tlačila na hladinu, a na hladine sa tvorili také mohutné prúdy. Keby bolo niečo na hladine, určite by to vtiahlo dnu, aj najlepší plavec by sa tam bol utopil. Voda bola čistá, zeleno-modrá, tmavá, až čierna, na dno nebolo vidieť. Keby tam spadli, určite sa z toho nedostanú, veľmi sa Peter bál.

Obzrel sa za Julkou, že jej povie aby sa vrátili - ale bola preč. Kedy zmizla, kde zmizla, nespadla do vody? Zmizla náhle, bez jediného šuchnutia, bez varovania, bez jediného slova. Začal ju hľadať popri hladine, zbytočne. Keď spadla do vody, už ju nikto nikdy nenájde, škoda hľadať. Nikde ani bicykla, ani Julky, - ani stopy.

Naľavo od cesty je penzión. Dole reštaurácia, trochu lepšia ako štvrtá cenová skupina, nič moc, ale ani nie celkom pajzel. Tak pre obyčajných ľudí. Hore na poschodí sú nejaké izby pre príležitostných hostí. Peter vošiel dnu a uvidel za stolom sedieť kamaráta.
"Boris, nevidel si Julku?", spýtal sa, očakávajúc negatívnu odpoveď. Všetci vedeli že s Julkou spolu chodia, aj Boris ich spolu vídaval.
"Je hore na izbe s Ďurom", vravel to úplne normálne, bez výsmechu, bez škodoradostného sarkastického úšklebku. Povedal to takým bezfarebným tónom, akoby povedal:
"Sedí v boxe a pije kolu."

Ďuro bol sotva dvadsaďročný fešák, svalovec, pekný chlapec, majiteľ fitka, s postavou Arnolda, no nie celkom... Žiaden ikváč, normálny chlapec sebavedomý, pekný, milovník všetkých pekných žien. Život gombička...

Všetci totiž vedeli aký je vzťah medzi Petrom a Julkou. Peter mal peniaze, bol rád že jej môže stále niečo kúpiť, že sa pri ňom motá pekné dievča ktoré mal rád, že ju mohol občas pohladiť, a ona bola pri ňom slobodná. Nebola to zlatokopka, obom im spolu bolo dobre. Julka sa občas zabavila s nejakým pekným mladým chlapcom, ktorý ju však nemohol zahrnúť ani darčekmi, ani starostlivosťou, a možno ani láskou, takou, akú dostávala od Petra, ale vedel jej dať fyzickú lásku a kvalitný sex.

Petrovi odľahlo že nezmizla v tej hlbokej vode, ale iba v náručí Ďura. Vypil jedno pivo, s Borisom prebrali posledné klebety regionálnej politiky, sadol na ten veľký bicykel a šiel domov. Dnes bude ešte doma sám, porozpráva sa s Dunčom, ale zajtra možno s Julkou pôjdu zase niekde spolu, možno k hlbokej vode, len tak...